Keď prsty doháňajú myšlienky

Potreba letnej brigády ma dohnala na net, kde som si prezeral množstvo inzerátov. Až som natrafil na zaujímavú ponuku. Dlhodobá brigáda aj pre študenta, dokonca z domu. No to by bolo niečo pre mňa!

Ponuka znela tak výborne, až sa to zdalo neuveriteľné. Napísal som mail na kontakt a začal komunikáciu s paňou, s ktorou som si napokon dohovoril pracovný pohovor. Keďže to znelo až tak neuveriteľne, hľadal som nejaké informácie, veď predsa je treba mať nejaké základné vedomosti o firme, čo ak sa spýtajú na pohovore. Zo stránky som sa toho veľa nedozvedel okrem nekonečných chvál. Skúsil som preto obchodný register, bez úspechu. Reakcie ľudí, ktoré som čítal v rozličných fórach, boli veľmi mimoriadne „dobroprajné“. Čiže moja predtucha sa vyplnila. Keďže som si však dohodol stretnutie a slovo robí chlapa, rozhodol som sa, že tam predsa zájdem.

Na miesto neďaleko Polusu som dorazil asi o desať minút skôr. Dvere na rodinnom dome s číslom 19, kde sídlila firma, ktorá zabezpečovala bohaté výnosy pre záujemcov, boli otvorené. Akurát keď som vchádzal do vnútra, sa z poschodia ozval hurónsky smiech. Vošiel som do vnútra. V malej hale pri schodisku, ktorý sa mal tváriť grandiózne a honosne, stáli dvaja ľudia, Očividne uchádzači o prácu ako aj ja. Prišiel k nám dolu istý pán nahodený v elegantnom obleku. Mäkkým, tlmeným hlasom (možno aby nerušil ich výsosť firemné vedenie) sa nás opýtal, cez koho sme sa dostali na pohovor, s akou osobou sme komunikovali. Povedal som, že ide o pani Vladislavu, zvyšní dvaja povedali svojich konzultantov.

Uvádzač (nazvime ho tak), ma poslal do čakárne, zvyšných zobral hore na poschodie. Čakáreň bola vlastne kuchyňa, kde sa na stole kopilo mnoho starých časopisov. Čakal som na „vrchnosť“, kým si príde po mňa. Medzičasom prišla istá pani – slečna, ktorá išla skúsiť šťastie na tomto pracovnom pohovore. Pustili sme sa do malého rozhovoru, kde som jej rovno povedal, ako sa s vysokou pravdepodobnosťou veci majú. Chcela odísť, ale zadržal som ju, nech nie je na mňa zle (veď čo ak jej ujde príležitosť storočia?!).

O desať minút prišiel do „čakárne“ uvádzač a zaviedol nás oboch (!) na poschodie hneď do prvej miestnosti. Za širokým pracovným stolom stála dobre stavaná žena. Pochválila môj pevný stisk a mojej kolegyni peknú kabelku

Usadila nás a pustila sa s veľkou vervou do nás. Kolegyňa niečo poznamenala a z našej konzultantky vyšiel obrovský smiech, až strašidelný. Už som vedel, komu ten smiech patril, keď som vchádzal do vnútra. Zabával som sa na tom všetkom.

V pozadí sa týčilo mnoho certifikátov, mne nič nehovoriacich. Pani si zapísala meno, adresu, telefónne číslo. Chytila papier, na ktorý značila údaje o kolegyni a na druhú stranu už písala aké sú výhody podnikania oproti zamestnaniu, plat tisíc eur (napísala na papier), z ktorého môže byť razom tritisíc eur (dokreslila trojku). Človek žasol, ako dobre to mala všetko nacvičené, v rukách, v ústach. Nikdy sa nezasekla, nikdy nedala priestor na jednu jedinú otázku, nikdy nás nenechala premýšľať.

Spýtala sa na našu vysnívanú sumu, ktorú by sme chceli radi zarobiť. Podráždil som ju, keď som jej odmietol povedať, na čo by som tieto peniaze využil. Kecala ďalej, vôbec neprestávala zdôrazňovať, aké sú to samé výhody. Nič však reálne. Keď som sa ju na to spýtal, zatvárila sa ako kyslý citrón a hups, bola na ďalšej téme.

Musí sa uznať, že jazyk mala veľmi dobre podkutý. Aj keď som bol pripravený na to, čo ma čaká, ako to všetko prebieha, musel som si dávať pozor, aby ma neukecala. Asi je to tým, že jednu stranu rýchlejšie presvedčí a potom vzniká na druhého kandidáta akýsi morálny tlak. Vykreslil som sa v tom najhoršom slova zmysle, ako váhavý človek, ktorý nevie, čo chce. Som si istý, že ma vyberú 😉

20-minútový pracovný rozhovor, ktorý okolo reálnej práce išiel na míle ďaleko, uzatvorila tým, že rozdala lístočky s pečiatkou. O druhej sme mali obaja zavolať a dozvedieť sa, či nás vybrali do druhého kola (ak spadáme do ich portfólia).

Na odchode som ešte varoval kolegyňu, aby si dobre rozmyslela, koho si pozve na druhé stretnutie (ehm, na druhú časť pracovného pohovoru si môžete niekoho pozvať, ako keby aj on išiel s Vami pracovať). Zbytočne som však niečo vravel, kolegyňa bola v siedmom nebi.

O druhej som vytiahol poznámkový lístok s pečiatkou a vytočil som číslo. Po druhom zvonení mi zodvihol akýsi pán. Predstavil som sa mu milým hlasom. Otrávene povedal, že to nie je on, že si ho mýlim podobne ako mnoho ďalších ľudí.

Pozrel som sa lepšie na pečiatku. Tie číselká boli veľmi malé a slabo vytlačené. Dovolal som sa ešte na ďalšie dve zlé kombinácie čísel, až kým mi zdvihla pani K., s ktorou som sa dnes rozprával. Môžem si gratulovať! Postúpil som do druhého kola, kedy mi to vyhovuje prísť? Zložil som…

Zvyčajne Vám ľudia odporučia sa vyhnúť takýmto praktikám. Ja vám to nevravím. Príjemne som sa zabavil dnes zabavil na to,m, ako sa ľudia dajú využiť. Ak sa teda doma nudíte, nájdite si takúto veľmi pochybnú firmu a spravte si humorno-tragické predpoludnie (alebo popoludnie) úplne zadarmo 🙂 Ak však preferujete radšej romantiku než tragikomédiu, tak sa takýmto firmičkám zďaleka vyhnite.

Lovu práce zdar!

PS: Gratulujem kolegyni k pracovnému miestu!